Výsledky Andreja Kisku, Radoslava Procházku alebo Milana Kňažka ukázali, komu chcú voliči odovzdať svoj hlas. Zatrpknuté tváre predstaviteľov KDH počas hodnotenia Pavla Hrušovského asi najviac odzrkadľujú obraz samotného dosiahnutého výsledku. Ľudová platforma so svojim kandidátom neuspela a nestala sa nosnou alternatívou voči aktuálnemu vládnemu programu. Uspieť a prispieť môže aspoň podporou v druhom kole. Slová Jána Figeľa o podpore Andreja Kisku odvrátili pozornosť od prehry aspoň na chvíľu. Opozícia, ktorej nevedel prísť na meno Róbert Fico a jej prítomnosť v parlamente považoval len za formálnu, odrazu pre neho znamená viac ako len fackovacieho panáka. Očakávanie, že opozícia podporí pre druhé aj diabla namiesto neho, sú pre Róberta Fica slová, ktoré sa utiekajú k hľadaniu viny všade inde, len nie na vlastnom ihrisku. Uvedomenie si tohto faktu pôsobí prinajmenšom komicky, ale s tým bolo treba počítať ešte pred tým ako sa rozhodol o svojej stratégií jediného na politickej scéne. Jeho pokus získať si na svoju stranu nie len voličov istoty ostanú snáď len zbožným prianím.
Róbert Fico vystavil červenú sám sebe, čo už si zrejme uvedomil. Slová o istotách a stabilite, ktoré zakrývali záujem o ovládnutie všetkých dôležitých postov v štáte našťastie nenašli účinok. Aj napriek tomu, že výsledok určil ako víťaza prvého kola Róberta Fica, dôvod na radosť a pozitívne myslenie pred druhým kolo nie je na jeho strane . Jedna vyhratá bitka totiž neznamená výhru v celej vojne.
